Začarovaný kruh

27. července 2018 v 14:42 | Nea |  Téma týždňa
Verím v to, že človek nedokáže úprimne milovať iných, ak nemiluje sám seba. A ja potrebujem byť milovaná aby som milovala seba. Potrebujem cítiť lásku a teplú náruč prakticky kohokoľvek. Posledné roky som však na veci sama. Mojich rodičov trápia viacej peniaze ako ja, nikdy som si nenašla pravých kamarátov, ktorý by pri mne stáli v ťažkých situáciach a všetky moje sestry sú už dospelé, žijú vlastným životom.

To sa odzrkadlilo aj na mojom psychickom stave za poseledné roky. Prvý krát som si začala uvedomovať, že mám neustálu potrebu prirovnávať sa k iným. Pozeraním sa do zrkadla som dokázala stráviť dlhé chvíle. Hovorila som si, že som tučná, že mám hrozné vlasy, nosím okuliare a iné. Myslela som si, že ma nikto nedokáže milovať, lebo som škaredá.

____________________Today is National Suicide Prevention Day Sept. 9th I miss my boy....I wish I could of had the chance to fight for him... he didn't leave a clue...until he left a video...it was too late.:( TT She builds others up because she knows what it's like to be torn down. Very true

Čo mi nepomohlo v mojom stave bolo, že v tej dobe som začala byť na príťaž mojej mame. Hádky sa stali rutinou. Deň po dni sa ma to viac dotýkalo. Som veľmi citlivý človek. Nevedela som ako sa mám dostať z toho miesta. Ako sa znova stať šťastným a bezstarostným dieťaťom, aké som bola.

Pamätám si, že som mala v písacom stole uschovanú jednu žiletku na nohy. Zobrala som ju, čepel položila pár centimetrov nad členok, pritlačila a potiahla do strany. Mala som strach, takže z pár prvých pokusov som získala iba škrábance. Keď sa mi to podarilo, po chrbte mi prebehol mráz. Bola som zhrozená tým, aký skvelý pocit to bol. Prirovnala by som to k pocitu úspechu. Myslela som si, že mi to moje problémy vyrieši, lebo v momente ako britva žiletky prešla mojou kožou a zanechala za sebou stopu krvi som sa už necítila smutná. Všetka tá ťarha z môjho hrudníka opadla.

Bola zima. Nechcela som aby na to niekto prišiel, preto som si rezala nohy. Ľahko som to zakryla pod ponožkami alebo nohavicami. Nikto nič netušil.

Myslím, že to bolo hneď na druhý deň. Znova som prišla domov, moja mama mi začala rozprávať o problémoch v rodine, ako nie je dostatom peňazí, spory medzi príbuznými atď.. Nakoniec sme sa znova pohádali, lebo som nikdy nebola dostatočne dobrá. Nikdy som nebola lepšia ako moja sestra. Snažila som sa ako najviac som mohla. Oproti mojím sestrám som mala dokonalé známky. Jednotky, dvojky. Aj za dvojky mi nadávala. Nikdy ma nepúšťala za kamarátmi, lebo som s nimi dostatočne dlhú dobu v škole. Nemala som ani kľud pri učení, lebo odo mňa stále niečo potrebovala.

Tak som to urobila znova, tentokrát mi to zanechalo viacero rán. Začala som to robiť častejšie. Uchýlila som sa k tomu vždy, keď som cítila, že nie je žiadnej cesty späť. Moja jediná útecha bola žiletka.

Prišli Vianoce. Som obrovksý milovník sladkého a zjem prakticky všetko, čo sa mi dostane pod ruky. Začala som si všímať, že naberám v oblasti bokov, pásu, stehien a zadku. Nenávidela som sa za to ale jedlo je ďaľšia vec, ktorá mi pomáha prekonať ťažké časy. Tak ako mnoho iných ľudí, aj ja som zajedala svoje problémy.

Aj z tejto situácie som však našla východisko. V noci, keď rodičia spali, išla som na toaletu a zvracala som. V skutočnosti mi to nepomohlo s ničím. Priberala som stále, iba menej a neustále ma trápilo pálenie hrdla.

S oboma týmito zvykmi som prestala zhruba v období, kedy skončili Vianočné prázdniny a najmä kedy som sa zamilovala. Dotyčnú osobu som mala rada veľa pred tým, no stále som si hovorila, že je to chvíľková záležitosť. Vedela som, že aj jemu na mne záleží. Možno nie až tak ako mne na ňom, ale stále. Spomínala som na začiatku, že nedokážem milovať a rešpektovať samú seba, ak nepociťujem lásku od niekoho iného.

V tej dobe som sa prebudila z depresívneho tranzu, ktorý som mala pár mesicov. Zo stavu, kedy mi boli iný ukradnutý a jediné čo ma trápilo bolo ako schudnúť a kedy budem mať konečne súkromie na to, aby som sa mohla znova porezať. Prebudila som sa a pochopila aké hlúposti som robila. Na nohách mi viditeľné jazvy neostali ale ostali mi hlboké a bolestivé jazvy v mysli a v srdci. Nikdy sa nezahoja, no možno to je dobré. Možno tie bolestivé spomienky na toto obdobie budú skvelým ostrašujúcim príkladom pre mňa aj pre iných. O tom ako sa za krátku dobu dokáže človek zmeniť úplne na nepoznanie.

Aj keď hádky a nízke sebavedomie pokračovali, už som sa neuchylovala k týmto veciam. Začala som cvičiť a robiť zo seba pipinku. Nehovorím, že ľudia ktorý sa maľujú, obliekajú podľa trendov, cvičia atď sú pipinky. Nikdy by som si to nedovolila povedať. Keď sa však pozriem späť na to aká som bola, pripadala som si ako pipinka. Bola som človekom, ktorým ostatní chceli aby som bola a nie tým kým som v skutočnosti.

Myslím si, že gény zahrali dôležitú časť v mojom psychickom stave. V rodine som mala jedného člena, ktorý bohužiaľ podľahol na zranenia z viacerých závažných psychických chorôb.

O rok na to, ako som prekonala túto emotívnu časť môjho života som si dala prepichnúť druhú dierku v mojom uchu. Povedala som si, že už nikdy viac si nechcem prejsť tým, čím som si prešla.

Nie som si istá, či môj momentálny psychický stav môžem zvaliť na veci, ktoré som urobila keď som bola zraniteľná. Aj keď sa už naďalej žiadnym spôsobom nepoškodzujem, v hlave mám stále zabudovaný určitý blok. Nepomáhajú tomu ani sociálne siete a rôzne média, ktoré propagujú štíhle dievčatá. Nie som obézna, mám úplne normálnu postavu a viem to. Stále však musím myslieť na to, že keď si obliečiem voľné tričko vyzerám ako vrece zemiakov a ak mám obtiahnuté, priľahlé tričko, všetci sa určite musia pozerať na moje brucho.

Kvôli tomuto nenávidím chodiť von. Vždy keď mám ísť čo i len na ulicu, jednoducho všade mimo mojej komfortnej zóny - domova, kde by ma mohli uvidieť ľudia, plačem. Dostanem ako keby pocit úzkosti a predstavujem si ako sa mi všetci za chrbtom vysmievajú. Vždy som bola ten typ človeka, ktorý sa dokázal zastať iných slabších, no nikdy nie seba. Nikdy som ani nemala nikoho, kto by sa postavil za mňa a ochránil ma.

Až na spomínanú osobu. Jedenkrát, keď som mala problém s tým, že sa mi niekto vyhrážal, postavil sa za mňa. Povedal, že ak niekedy budem mať problém s kýmkoľvek, on sa o to postará. To je vec na ktorú nikdy nezabudnem. Prvýkrát v mojom živote som sa cítila byť skutočne milovaná a v bezpečí.

Chlapec, ktorého som milovala dlhé roky si však našiel niekoho iného. Koho miluje a kto mu dokáže dať to, čo ja som nemohla. Prajem mu to veľmi, zaslúži si byť šťastný. On sám nevie akým veľkým dlžníkom som mu. Rada by som mu niekdy ten dlh splatila, no hrozí to, že sa už nikdy neuvidíme.

Pravdupovediac, trocha na neho žiarlim. Bol to prvý človek, ktorého som milovala, jediný človek, o ktorého som doposiaľ mala takúto starosť. Myslím si, že vždy ho budem určitým spôsobom mať rada. Zaslúžil si veľmi špeciálne miesto v mojom srdci.

Za posledné roky som si u seba začala všímať veľký nárast fóbií. Pre príklad - bojím sa pavúkov až tak moc, že ak ma nejaký prekvapí tak sa nedokážem nadýchnuť, rozchvejem sa a začnem plakať. Nevzťahuje sa to iba na pavúkov ale na viac-menej takmer každý strašidelný hmyz.

Rada by som to prekonala. Moja mama to nedokáže pochopiť prečo sa deje. Rozhodla sa, že ma bude "liečiť" šokom. Schválne mi ukazuje pavúkov na jej rukách, v mojej izbe, dáva ich tam atď. To môj stav iba zhoršilo.

Dúfam, že si v živote konečne nájdem niekoho, koho budem milovať rovnako ako on mňa. Chcem kamaráta, ktorý ma podporí a ochráni. Už nechcem byť taká neistá, nechcem byť plná strachu a rozhodne si nechcem ubližovať. Chcem skončiť s prejedaním a chcem rozšíriť môj príbeh ďalej. To, že mám možnosť anonymity, mi dodáva kuráž, ktorú by som normálne nemala.

____________Google+ Can't find the right words... Depressed Quotes

Keď sa pozriem spať, na úplný začiatok, nikdy som nebola normálne bezproblémové dieťa. Vždy som mala v sebe určitú porúchanú časť, vždy som sa odlišovala. Preto sa pýtam - Kde sa stala chyba?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

I was...

Here

Komentáře

1 K. K. | 27. července 2018 v 23:23 | Reagovat

Upřímně, tvým pocitům rozumím a přeji ti, ať se ti tvá přání a tužby vyplní tím nejlepším způsobem.
V průběhu let jsem si uvědomila, že tím, s kým bys měla mít úplně nejbližší vztah, jsi ty sama. Protože sama se sebou budeš celý život a není nutné přidávat bolest do světa tím, že na sebe budeme příliš příkří nebo budeme věřit slovům a názorům druhých víc, než vlastnímu srdci.
Musela jsem si z hlavy vyhnat spoustu vět a slov od ostatních, které nebyly pravdivé a ubližovaly mi - je to dost bolestivý proces, ale nutný k přežití.

Začala jsem svůj vztah se sebou zlepšovat pomalu - nebyla jsem schopná se pochválit nebo říct alespoň jednu kladnou vlastnost mé osoby... a proto jsem se aspoň přestala urážet, ponižovat a být na sebe zlá (hlavně v myšlenkách).

Druhá věc, která je velmi důležitá, je najít ventil emocí - ale takový, který nebude destruktivní. Najít si nějaké konstruktivní vybití, jak ze sebe smutek, vztek, zlost a další emoce dostat. Někdo píše deník, jiný si jde zacvičit, namaluje obraz, pustí si hudbu... cokoliv. Jakmile to z větší části pustíš ven (a je jedno, jestli budeš plakat nebo křičet), obrovsky se ti uleví.

A poslední věc - na světě je 7 miliard lidí, proto věřím, že i tobě do života přijdou ti správní, kteří tě podpoří, ochrání a ukáží ti cestu, jak se mít ráda ;)

Hodně štěstí a nevzdávej to, vím, že se to dá zvládnout.

2 MOE MOE | E-mail | Web | 28. července 2018 v 8:54 | Reagovat

Ahojda. Nó, masakr, to ti teda povím. Hodně temné období.
Pokud jde o ventil emocí, jak píše

[1]:

Mě se hodně osvěčilo běhání, kreslení a psaní. A samozřejmně alkohol, co si budeme nalhávata :D
Přeji hodně štěstí!

3 Meduňka Meduňka | Web | 28. července 2018 v 11:38 | Reagovat

Zařazuji do výběru na tema-tydne.blog.cz

4 Nea Nea | Web | 28. července 2018 v 15:34 | Reagovat

[1]: Ďakujem pekne. To isté prajem tebe. Viackrát som sa dostala do bodu kedy som bola sama so sebou spokojná, no nikdy to nevydržalo dlho. Snažím sa na tom pracovať ale je to dlhodobý proces. :)

5 Nea Nea | Web | 28. července 2018 v 15:36 | Reagovat

[2]: Mne pomáha písanie basní a skladanie piesní. No iba občasne. Čo sa týka alkoholu, ešte nie som plnoletá, takže to vylučujem z možností :) ale Ďakujem za rady

6 Nea Nea | Web | 28. července 2018 v 15:37 | Reagovat

[3]: Veľmi pekne ďakujem :)

7 Lucky Lady. Lucky Lady. | Web | 30. července 2018 v 13:35 | Reagovat

Celý čas, čo som čítala tvoj článok, som čakala, kedy príde zvrat! Čítala som ho naozaj so zatajeným dychom, ako sa to ku koncu vyvinie. Vďakabohu, že si prestala s tým rezaním!! Chválim! Tomuto naozaj nerozumiem, a nikdy nepochopím, prečo sa takto trestáte? Tiež trpím strachom a úzkosťami. A poradím ti, zvracaním určite neschudneš, len si narobíš zbytočné problémy, určite to nerob! Cvič, a postava sa vyformuje, to ti zaručujem. A prídeš na iné myšlienky. Nájdi si na youtube hocijaké video, a proste cvič! Pomôže to tvojej mysli, aj postave. A pokiaľ ako píšeš, máš normálnu postavu, nemáš 100 kg, tak sa tým až tak ani netráp! Vieš koľko ľudí je teraz obéznych? A to hovorím o obezite, nie o pár tukoch navyše. 2/3 američanov, a u nás je to už tiež dosť badať. Naozaj sa netrýzni, a neprezeraj sa v zrkadle. Držím ti palce, aby si mala samú seba rada takú aká si, je mi trochu ľúto postoja tvojej mami, ako sa k tebe chová, chyby robí aj ona, ktoré majú na teba dopad. Držím ti palce, aby si si našla nejakého parťáka - priateľa, ktorý ťa podrží, vždy keď už nebudeš vedieť ako ďalej. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama