Únor 2018

List na rozlúčenie

27. února 2018 v 16:50 Téma týždňa
Milý pán H.,

posledné 4 roky som dýchala, písala, myslela a upravovala sa iba pre teba. Snažila som sa ťa zaujať tým, aká som "inteligentná" a krásna. Keď som náhodou dostala nejakú horšiu známku, pomyslela som na teba, čo na to povieš. Líčila som sa každý deň, obliekala, česala. Chcela som aby si ma vnímal ako atraktívne dievča, aby som ťa priťahovala.

Bála som sa s tebou rozprávať, čo ak by som povedala niečo zlé? Čo ak by si si zo ma nebodaj uťahoval? Väčšinu času sme si teda iba písali správy. Pamätáš sa ešte na tie konverzácie? Niekoľko hodín, každý deň sme strávili ťukaním do mobilu. Vystriedala som pritom niekoľko úplne rozličných nálad. Raz som bola šťastná inokedy smutná, plakala som, bola som zúfala, mala nádej, fantazírovala som, smiala sa a mnohé iné.

Donedávna si ma stále priťahoval, no nie som si istá či by som to nazvala slovom "LÁSKA" ako kedysi. Myslím si, že posledné 2 roky som bola naviazaná na tvoje staré "JA". Stále som ospravedlňovala každý tvoj čin, idealizovala som si ťa podľa mojich predstáv. Vďaka tomu, že sme nikdy nemali poriadny rozhovor z očí do očí som ťa prakticky nepoznala. No dnes, je to iné. Čím viac sa rozprávame, tým viac ťa mám rada, ale ako kamaráta. Začínam ťa spoznávať. Možno je to slimačie tempo no takto mám aspoň čas si v hlave všetko utriediť.

Dnes som ťa videla, ako sa so svojou priateľkou objímaš. Necítila som žiarlivosť, nepreklínala som ju v mysli, ani neplakala prečo ťa nemôžem mať ja. Cítila som sa naopak príjemne, prajne, chcem aby vám to vydržalo čo najdlhšie. Možno je to spôsobené aj tým, že teraz viem, že ma dokáže vystáť. Pocit toho, že nová priateľka človeka, ktorého si mnohé roky milovala, ťa nenávidí, je na hovno, to vám môžem potvrdiť.

Niekoľkokrát denne, takmer každý deň sa s tebou zhováram o úplne normálnych veciach a už nepociťujem strach, o to čo poviem, tlak ani nič podobné. Viem, že keby si ma nemal rád, tak by si mi to dal najavo, tak ako to obľubuješ. Nikdy si o mne nepovedal nič zlé, aspoň nie predo mnou. Ako ťa poznám a myslím si, že v tomto sa nemýlim, povedal by si mi to do očí tak, ako iným. Cením si ťa, rešpektujem a z celého srdca ďakujem, že si mi dal čas vstrebať to, že si nie sme prianí. Podporoval si ma v tejto "liečbe" hoci to bola dlhá a náročná cesta, stál si pri mne. Možno nie celkom doslovne ale pozeral si z úzadia a dohliadal si na mňa. Alebo si to znova iba namýšľam? Je ľahké stratiť sa v realite, najmä pri tebe. Poviem to už len poslednýkrát. Ďakujem. Ďakujem za to, že som mala tú česť a prežiť si prvé skutočné zamilovanie s tebou, že mi s tebou bolo tak dobré a že mi vždy vyčaruješ úsmev na tvári. Dúfam, že váš vzťah vydrží dlho a že pri tebe bude pociťovať to isté ako ja. Som veľmi rada, že sme si konečne našli tú správnu cestu k sebe, ako kamaráti.


-Veď ty vieš kto

Venuša a Mars

25. února 2018 v 12:40
,,Všetko najlepšie!" bola prvá vec na krorú som ráno pomyslela a tak som schytila telefón a zablahoželala. Dúfala som, že budem medzi prvými. Máš narodeniny. Práve si dosiahol jeden z veľmi podstatných milníkov v živote každej osoby. V škole sí sa ani neukázal veď načo. A mne si odpísal iba chladné ,,Dik.".
Každý deň, cestou domov nad tebou premýšľam a chce sa mi plakať. Plakať nad tým, aký sme boli, čo sme mali a už nemáme, že si ma nahradil. S novým rokom prichádzajú nové príležitosti a priateľstvá. Nečudujem sa, že si si našiel priateľku ale zaráža ma, že si sa cez nás tak rýchlo dostal. Dobre vieme, ako sme sa mali radi a zároveň a vieme, ako moc vesmír nechcel aby sme boli spolu. Sme každý z inej planéty, ja z Venuše, ty z Marsu, no obaja sme prišli na Zem. Ty si tu veľmi rád, telom aj dušou. Moja telesná schránka je možno silne priťahovná gravitačnou silou Zeme ale moja myseľ lieta v oblakoch. Boli sme odlišný a aj stále sme, ale mnohé sme sa od seba naučili.
Vždy, keď som vedela, že ma ochrániš. Neraz sa tak aj stalo. Keď som mala problém, s veď ty vieš s kým, postaral si sa o to, postaral si sa o mňa a ubezbečil si sa, že sa to už nikdy nebude opakovať.
No vesmír opať zasiahol, tento raz, už posledný krát. Náš vlak, v ktorom sme obaja prežili to najlepšie obdobie našich životov, už dorazil do cielovej stanice a každý, sme sa vybrali ísť svojou cestou. Medzi nami sa vytvorila hlboká priepasť, bez možnosti prejdenia cez ňu. Ak sa ju pokúsime prekročiť, spadneme. Nezabijeme sa ale bude nás to veľmi bolieť a následk tohto činu nás môžu stíhať po celý život. Nebolo nám to priane, vždy tu boli nejaké prekážky. Viem, že by sme ich prekonali, ak by sme pri tom neubližovali ľuďom, na ktorých nám záleží. Viem, že tam niekde vnútri nás oboch vrie sopka. Sopka, chrliaca spomienky, pocity, nálady, zážitky, starosti a radosti, nás. A tá nikdy nevyhasane.