On

14. ledna 2018 v 19:39 |  Úvahy
Keď sa na mňa pozrel tými jeho veľkými hnedými očami a pootvoril ústa,
znova som si spomenula na ten čas, kedy sme si boli blízky a rozumeli sme si.


Niečo sa stalo a začali sme rozprávať cudzími jazykmi.
Odvtedy okolo seba prechádzame, skoro nikdy spolu nehovoríme.


Keď sa nám naše pohľady stretnú mám pocit, že si dokážeme vzájomne čítať myšlienky.
Vždy však po pár sekundách pohľadom uhneme.


V momente,
keď sa ma náhodou omylom dotkne mi po chrbte prebehne mráz.


Je moja 13. komnata, neprístupná a uzamnkutá.
Ja viem, že ale schováva niečo nádherné.


Keď začne rozprávať, jeho plné pery sa začnú pohybovať a
z úst mu výjde ten hrubý mierne chrapľavý hlas,
moje uši sú v siedmom nebi. Vždy keď zdvihne niečo tažšie,
jeho biceps sa napne a na ruke mu vystúpia žily.


Husté havranie vlasy, ktoré sa jemne kolísajú vo vetre.
Pri ich prehrabovaní si jemne pokloní hlavu doprava.


Kde sú tie časy, keď sme o sebe vedeli všetko?
Dnes už sa len horko-ťažko pozdravíme, ak vôbec.


Nahradil ma.
Je do nej zamilovaný?


Bolí to ale ak ju má rád a ona jeho, prajem im to.
Chcem iba aby bol šťastný, kľudne aj bezo mňa.
Ja sa už nejako zaobídem.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama