On

Neděle v 19:39 |  Úvahy
Keď sa na mňa pozrel tými jeho veľkými hnedými očami a pootvoril ústa,
znova som si spomenula na ten čas, kedy sme si boli blízky a rozumeli sme si.


Niečo sa stalo a začali sme rozprávať cudzími jazykmi.
Odvtedy okolo seba prechádzame, skoro nikdy spolu nehovoríme.


Keď sa nám naše pohľady stretnú mám pocit, že si dokážeme vzájomne čítať myšlienky.
Vždy však po pár sekundách pohľadom uhneme.


V momente,
keď sa ma náhodou omylom dotkne mi po chrbte prebehne mráz.


Je moja 13. komnata, neprístupná a uzamnkutá.
Ja viem, že ale schováva niečo nádherné.


Keď začne rozprávať, jeho plné pery sa začnú pohybovať a
z úst mu výjde ten hrubý mierne chrapľavý hlas,
moje uši sú v siedmom nebi. Vždy keď zdvihne niečo tažšie,
jeho biceps sa napne a na ruke mu vystúpia žily.


Husté havranie vlasy, ktoré sa jemne kolísajú vo vetre.
Pri ich prehrabovaní si jemne pokloní hlavu doprava.


Kde sú tie časy, keď sme o sebe vedeli všetko?
Dnes už sa len horko-ťažko pozdravíme, ak vôbec.


Nahradil ma.
Je do nej zamilovaný?


Bolí to ale ak ju má rád a ona jeho, prajem im to.
Chcem iba aby bol šťastný, kľudne aj bezo mňa.
Ja sa už nejako zaobídem.

 

Neobľúbená ale milovaná

Sobota v 12:46 |  Téma týždňa
Znova sme sa stretli a moja myseľ pracovala naplno. Premýšľala som o všetkom, čo sme spolu zažili, čo sme si povedali alebo napísali. Tentoraz sme ale neboli v obklopení ľudí z triedy ani žiadnych kamarátov. Stáli sme tam iba my dvaja.

Bol chladný zimný večer. Jemne som pootvorila ústa a vyšla miz nich para. Cítila som ako mi po mrznúcich lícach stekajú slzy. Nepretržito sme sa tomu druhému pozerali do oči. Okolo nás prechádzali desiatky ľudí ale dokázala som sa sústrediť iba na tvoje husté vlasy, kolísajúce sa v neúprosnom vetri.
Urobil si krok bližšie ku mne, no ja som tam stála ako prikovaná. Pristúpil ku mne ešte bližšie. Odhrnul si mi pramienok vlasov z tváre, ktorý mi vypadol z čiapky a pozdravil si ma. Tvoj chrapľavý hlas prešiel celým mojim telom a spôsobil mi husiu kožu. Sánka sa mi neprestala triasť. Chcela som toho toľko povedať no nevydala som ani hlásku. Z mojích očí sa stali vodopády, z ktorých vychádzal čistý a úprimný prúd spomienok.
Jemne som si kusla do pery so zámerom schopiť sa. Ty si to však pochopil inak a zavrel si oči. Tvoja tvár sa jemne približovala k tej mojej až kým sa naše pery nestretli. Ten bozk bol ten najintenzívnejší a najkrajší zážitok na zemi. Vskutku si ani nepamätám ako to ďalej pokračovalo, bola som zhypnotizovaná. Môj prvý bozk patril tebe, tak ako som si to vždy predstavovala.

Sme obaja úplne odlišný ľudia no predsa len sme k sebe našli cestu. Si jeden z najpopulárnejších chalanov v meste, športovec a ja absolútna nula. Aspoň tak som sa cítila pred tým ako sme sa ten osudný večer stretli. Chcela som byť obľúbená, nebyť outsider. Teraz ma však zaujíma iba jedna vec, to čo si o mne myslíš ty. Už nepotrebujem aby ma mali všetci radi, stačí mi iba ak ma budeš mať rád ty.
To šialené dievča, ktoré má dobré známky, je mu jedno čo si oblečie, čo má divné vlasy, čo si vylieva srdiečko v poviedkach si si zvolil. Môže sa s teba stať rovnaká "nula" ako ja ale ty to hodláš risknúť. Možno sa z teba stane rovnako spoločnosťou opovrhvaný človek ako ja ale ty to podstúpiš.

Keď sa na to ale dívam s odstupom času jediné čo sa zmenilo je naše postavenie v spoločnosti, ale stále sme taký aký sme. Pohorievala som vo všetkom čo som robila ale vyhrala som teba.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt oddelovač png

Keď sa povie slovné spojenie "absolútna nula" spomeniem si na neistého človeka s veľmi nízkym sebavedomím. Pretože či už sa jedná o človeka ktorý to hovorí o sebe alebo o človeka, ktorý to hovorí o niekom inom obaja zjavne majú sami so sebou nejaké nevyriešené problémy.
Sama som si prešla tým obdobím, kedy so si rozprávala, že som nič nikdy nedosiahla, že ma nikto nemá rád a ostatné hlúposti. Neskôr som si však uvedomila, že v čom sú ľudia v mojom okolí oproti mne lepší? Veď majú rovnako skazené životy ako ja, prechádzajú si rovnakými problémami. Nízka sebaúcta, sebavedomie sa týka aj ich, každý si tým prejde. Jediné čo proti tomuto pocitu môžem urobiť, že budem robiť veci na maximum a aj keď sa mi nepodaria tak budem vedieť, že so preto urobila čo som mohla. A ešte môžem byť taká, aká som. Pretože každý sme jedinečný a je neskutočná škoda ak sa snažíme byť niekym kým nie sme, niekym iným.

Čím chcem byť

15. prosince 2017 v 20:19 |  Úvahy
Každý pozná tú známu otázku: ,,Čím chceš byť?" Pýtali sa ma ju, už od malička, ako každého iného. Zamýšľam sa nad odpoveďou už roky a stále na ňu neviem prísť. Neviem síce, čím chcem byť ale viem čím byť nechcem. Nechcem byť iba ďaľšou ovečkou v stáde, prostý konzument. Nechcem iba brať to, čo ponúkajú, chcem si vyberať. Už v rannom veku som vedela, že nie som ako moji vtedajší vrstevníci, vlastne ani tí dnešní. Zaujímala som sa a praticky stále zaujímam o vieru. Pravdepodobne už od 10 rokov, sa snažím vybrať si správnu duchovnú cestu, pretože si myslím, že každý máme právo si vybrať a nemusíme pokračovať v nalinkovanom živote či už rodičmi alebo spoločnosťou. Pochádzam z kresťanskej rodiny, no nikdy som nebola zrovna "veriaca". Vždy som viery spochybňovala a čím ďalej som bola do toho tlačená, tým väčšiu averziu som si vypestovala. Nepáči sa mi, že ľudia okolo mňa, vrátane mojich kamarátov sú ovečky. Príde mi prosté počúvať to čo sa počúva, obliekať sa podľa najnovšej módy a hovoriť to, čo odo mňa druhý chcú počuť. Omnoho ťažšie mi príde, byť sama sebou. Prestať sa starať o to, čo si o tebe kto myslí a začať sa obliekať podľa toho čo sa ti skutočne v hĺbke duše páči, počúvať to čo máš rád, hovoriť svoj názor nahlas, aj keď ho iný nemusia prijať a najmä robiť to, čo ťa napĺňa. Za môj život, som si vypočula mnoho komentárov na môj výzor do očí, či už kladných alebo negatívnych a rešpektujem tých ľudí, že mali gule mi to povedať, povedať svoj názor, hoci sa mi nemusí páčiť. Započula som aj ohováranie a som za to vskutku rada, pretože aspoň viem, od koho si držať odstup. Myslím si, že by som mohla pokračovať donnekonečna ale mojou prioritou sú stručné, krátke výpisy myšlienok z mojej hlavy - väčšinou tie, čo ma napadnú v sprche. Inak, dnes bolo vyhlásenie tej súťaže a umiestnila som sa na 3. mieste!
 


Nedočkavá

8. prosince 2017 v 18:57 |  Úvahy
Myslím, že som vám už spomínala, že som sa prihlásila do jednej literárnej súťaže s mojou poviedkou. Včera mi bolo oznámené, že 15.12. (piatok) bude vyhlásenie súťaže v mestskej knižnici.

Zmena názoru

19. listopadu 2017 v 15:46 |  Úvahy
Možno si niektorí z vás všimli, že som zmazala článok "Nehody sa proste stávajú". Keď som ho vydala, bola som veľmi nešťastná, rozrušená a chcela som sa s niekym podeliť o moje pocity. Myslela som si, že to bude skvelé, že keď sa vám takýmto spôsobom otvorím, tak sa vžijete do mojej situácie a budeme si trocha bližší. Mýlila som sa. Po dnešnom prečítaní, spmínaného článku som sa chytala za hlavu, čo ma to napadlo?!

Ach tie lásky...

18. listopadu 2017 v 17:06 |  Úvahy
Pred štyrmi rokmi som sa zamilovala do jedného môjho známeho - trvá to dodnes. Mávam také fázy, väčšinou niekedy v októbri, novembri si začnem uvedomovať, že k nemu niečo cítim. Pred Vianočnými sviatkami je to už vážne a trvá to zvačša do marca, apríla. Možno je to aj preto lebo nás zimné obdobie akosi zbližuje, začneme sa o seba viac zaujímať. A potom sa niečo stane a začnem si nahovárať, že je iný ako ho vidím, že sa na neho pozerám cez rúžové okuliare.

Minulý rok, mal ku mne aj on veľmi blízko, choval sa ku mne ako gentleman a snažil sa ma zaujať. No nikdy nedokázal povedať tie 3 slová, na ktoré čakám. Už nechcem byť viac iba jeho dobrou kamarátkou...

Včera o 2 ráno keď som nemohla zaspať ma chytila múza a napísala som báseň, ráno som dopísala ešte nejaké tie verše a rozhodne si myslím, že nie je dokončená. Rozhodne vám ju sem postnem, keď bude hotová. Zatiaľ mám však pocit, že mám ešte čo napísať. Rozhodne neočakávajte žiaden sylabický veršový systém a podobné veci. Je to len jednoduchá amatérská báseň.

Ďakujem, že ste navštívili môj blog, veľmi to pre mňa znamená.

Šťastne až kým nepomreli...

1. listopadu 2017 v 14:39 |  Úvahy
V poslednej dobe si o sebe myslím, že prežívam najšťastnejšie chvíle môjho života. Myslím si to preto lebo robím to čo ma baví - začala som písať poviedky, dlhodobo som sa nepohádala so žiadnym kamarátom a už rok som čistá od sebeubližovania. Ale je to tak? Som skutočne šťastná alebo si to iba nahováram?

Kam dál